Interview TaraWillow Photography

Dnes si vyspovedáme mladú košickú fotografku, ktorá spieva s vlkmi, behá s tigrami, robí ľuďom radosť fotkami ich domácich miláčikov a aktuálne objavuje čaro wildlife fotografie. Reč je o Lucii Drietomskej, ktorá sa popri štúdiu umenia zaľúbila do fotky natoľko, že si uuž bez nej život nevie predstaviť. Ale ako vlastne začala, čo ju k tomu viedlo a prečo práve zvieratá? Lucka Vám v tomto podrobnejšom rozhovore objasní všetko, čo vás o jej tvorbe doposiaľ zaujímalo a nevedeli ste ;)

 

Ako si sa dostala k zvieracej fotografii a čo bolo pre teba takým tým hnacím motorom? Alebo si si len jeden deň povedala že skúsiš niečo nové, kúpila si si foťák a začala fotiť?

Začalo to psami na sídlisku, mačkami na záhrade, zvieratami v zoo a dospelo až k levom, tigrom, vlkom a iným zverom v súkromných chovoch. Zvieracia fotografia ma uchvacovala už od detstva, no dlhú dobu som bola len pozorovateľom v ústraní. Ako dieťa som si urobila pár fotiek svojho psa skutočným foákom Prakticou, ale až na strednej umeleckej škole som sa rozhodla, že svoj záujem prehĺbim a prevediem aj do praxe. Tak som sa v roku 2005 dostala k psej fotografii. V tej dobe nebolo toľko dobrých a kvalitných fotografov ako teraz a tak som si povedala, že učiť sa na sídliskových psoch bude skvelou motiváciou. Na moje prekvapenie mali fotky úspech a viacerí mi začali za fotky platiť, aby som si mohla zaobstarať lepšiu techniku, nakoľko som fotila kompaktom. V tej dobe to samozrejme nič svetoborné nebolo a dávali mi tak 50-100 korún, no aj to stačilo na to, aby som začala o tejto sfére uvažovať intenzívnejšie.

Aby ste si nemysleli že sa fotograf fotografom rodí, toto sú moje prvé fotky kompaktom bez úprav, fotené len tak pre radosť.

 

Každý fotograf sa časom vyvíja aj v smere svojej techniky. S akou technikou si začínala a akú používaš teraz? Fotila si niekedy aj ako sa vraví „prakticami“ alebo polaroidom?

Ako som už spomínala začínala som s jednoduchým kompaktom. Jedná sa vlastne o malý, ľahký, prenosný fotoaparát bez zrkadla, ktorý však nemá vymeniteľné prvky (objektív, battery grip, blesk a pod.). V porovnaní s dnešnými strojmi (DX a FF zrkadlovky a najnovšie bezzrkadlovky) je to naozaj starešina a ani výsledky neboli kvalitatívne na takej úrovni ako dnešné zrkadlovky. Samozrejme aj v tej dobe existovali vysoko kvalitné a drahé filmové aparáty (jeden mám doma), no keďže som s fotkou začínala ešte som nevedela pracovať s takýmito strojmi. Na strednej škole som sa však začala týmto aparátom venovať viac a vďaka tomu som zhotovovala prvé čb fotografie, ktoré som aj sama vyvolávala v školskej temnej komore (miesto na vyvolávanie filmov a fotografií). Bol to parádny zážitok a ja som sa rozhodla po prechode na vysokú školu vo fotografii pokračovať a od rodičov som dostala svoju prvú zrkadlovku, ktorou bol Nikon D3000. Tu začalo moje „skutočne profesionálne fotenie“ a odrazovým mostíkom mi boli flambované lyžičky, ktoré som fotila v našom drese. Profesora (Mgr. Jaroslava Onda) natoľko uchvátili, že sa rozhodol pomáhať mi a viedol ma fotkou tak, aby som si viac všímala kompozíciu, svetlo, detaily a pod. Od neho som sa dozvedela že za moje pekné fotky môže z veľkej časti talent a nikdy nezabudnem na jeho vetu „Lucia ja mať Váš talent a vy moju techniku, bolo by to ideálne.“ Výsledkom bola Bakalárska práca na tému Fotografia zvierat a s ňou prišiel môj druhý foťák Nikon D7100, pretože D3000 mi už nestačila na to, čo som potrebovala. Ale by som Vás touto históriou už toľko nenudila, trošku to popoženiem (smiech). D7100-vka mi pomohla dodať fotkám vyššiu kvalitu a v tej dobe (2015) som sa začala intenzívnejšie venovať cvičeniu na fotení zvierat v Zoo. Avšak s novým telom sa začínala rozrastať aj „konkurencia“ v oblasti psej fotografie. Na trhu bolo už toľko fascinujúcich fotografov, že pokiaľ ste neprišli s niečím fakt zaujímavým, Vaše fotky boli síce krásne ale boli to len fotky psov. Práve pri fotení v zoo som sa náhodou po jednom komentári dostala k fotografovi, ktorý robil úžasné fotky zvierat odchovaných v zajatí. To bol ten moment (2016), kedy som sa dostala k prvej povedzme „real“ zvieracej fotografii bez plotov a mreží (pozor nehovorím wild, nakoľko sa jednalo o zvieratá generačne odchovávané človekom!). Po mojom prvom takomto workshope v zahraničí som pochopila že mi už nestačí na zvierací pohyb ani D7100-vka a po dlhšom zvažovaní či prejsť na full frame, alebo inú značku som nakoniec ostala pri DX formáte a domov pribudol nový pomocník Nikon D500 (2017), ktorou fotím do dnes :)

Čo sa týka starých aparátov tak áno fotila som nimi a jednu Prakticu mám aj doma, avšak tou som fotila veľmi dávno pred kompaktom ešte v roku 2001 a aj to za pomoci otca, ktorý ako mladý fotieval. Chcela som fotky svojho prvého psa a tak som si ju fotila v tej dobe (2001) jediným aparátom čo sme mali, Practicou L2 s farebným filmom. Čo sa polaroidu týka, mala som ho v ruke ale nikdy som ním nemala tú česť fotiť. Ale ako vidím na trhoch je tento aparát stále aktuálnejší a obľúbenejší (samozrejme v modernom dizajne), preto nevylučujem že to niekedy neskúsim len pre ten zážitok. Ale úprimne asi by som si už požičala nejakú pôvodnú verze, predsa len tie staré stroje majú svoje neopakovateľné čaro a fotky nenahraditeľnú atmosféru ;)

 

Síce bol všade použitý iný objektív no 1. fotka zľava je robená Nikonom D3000 (fotka bola súčasou bakalárskej práce), druhá je D7100 a tá posledná D500.

 

Vravela si že máš rada vlky, ako si sa k nim dostala čo ťa na nich tak fascinuje?

Je to možno trochu komické, no k vlkom ma priviedla japonská kreslená rozprávka Princezna Mononoke, v ktorej vystupovali 3 obrovské biele psy. Neskôr som zistila že sa jedná o vlky a ako dieťa som naozaj verila že sú tak veľké. (smiech) Po ďalšom pátraní som zistila že naozaj existujú arktické vlky ktoré síce nie sú veľké ako kôň, no sú najväčšími vlkmi sveta. Tým bolo rozhodnuté o mojej novej vášni zvanej vlk :)

Mojim prvým kontaktom s „divými“ vlkmi, boli manželia, ktorých som našla cez fotografie jednej chovateľskej stanice československých vlčiakov. Kontaktovala som ich a hneď po prvej návšteve sa z nás stali priatelia a ja si toto priateľstvo cením do dnes! Ich vlci boli báječní! Keďže je to moje najmilšie a zároveň aj totemové zviera, bola som uchvátená a v začiatkoch som skoro ani nefotila ako veľmi som z nich bola nadšená. Vďaka tomuto priateľstvu a ich známostiam som sa časom dostala do zákulisia zoologických záhrad, čo bol pre mňa nie len splnený sen ale priam raj na zemi! Počas týchto návštev som sa stretla s úžasnými tvormi ako boli medvede, vlky, žirafy, líšky, papagáje, či dokonca exotický nosáľ.

[14]ja_zoo1.jpg ja_zoo2.jpg ja_zoo3.jpg ja_zoo4.jpg ja_zoo5.jpg ja_zoo6.jpg ja_zoo7.jpg ja_zoo8.jpg ja_zoo9.jpg ja_vlk1.jpg ja_vlk2.jpg ja_vlk3.jpg ja_vlk4.jpg ja_vlk5.jpg

Na prvých 9 fotkách je moja práca v Zoo a kontaktných Zoo. Najextrémnejšie fotenia boli s bizónom, ktorého kolega ma skoro nabral z opačnej strany pretože som sa tak zabrala do fotenia až som nańho zabudla (našťastie takéto kopytníky nikdy nefotím sama a vždy beriem niektorého kamaráta aby dal zatiaľ pozor na situáciu okolo mňa a tak to bolo aj tentokrát. Druhé extrémne fotenie bolo fotenie papagájov, ktorým sa za pár minút podarilo takmer úplne rozmontovať všetky gumené a odstávajúce plastové časti na foťáku. (smiech) Ale pravdou je že ma to vydesilo, nakoľko som sa obávala aby niektorú časť neprehltli, našťastie sa nič také nestalo a fotenie dopadlo tak dobre, že jedna fotka žltého demolátora už visí ako reklama na aute. Ďalších 5 fotiek je s mojimi milovanými vlkmi. Na prvej čierny Nero kontroluje polep na aute firmy Brit, kde bola použitá moja fotka. Na druhej fotke je Besinka, prvý vlk ktorého som kedy videla a dotkla sa ho. Na tretej fotke je môj milovaný Kazánek, ktorý ma po rokoch ako jedinú pustil k sebe do výbehu a stali sa z nás priatelia. Na predposlednej fotke som bola pozvaná na fotenie do maďarského medvedieho parku a na poslednej je vlk Hači, ktorý je od súkroníkov a nájdete ho na väčšine mojich fotiek.

 

Keď vravíš že fotíš aj zvieratá v Zoo, máš nejaké zábavné, alebo naopak desivé historky, či to sa pri fotení v Zoo nemôže stať?

V Zoo sa môže stať rovnako veľa dobrých a zlých vecí ako pri fotení domácich psov. Asi nepoznám wildlife fotografa, ktorý by mi nepovedal že fotenie v Zoo to nič nie je. Áno môžem povedať že to nič nie je, pokiaľ fotíte spoza plotu. Akonáhle sa však k zvieratám dostanete do výbehu, je to už iná pesnička a veľakrát sa situácia môže stať zo sekundy na sekundu priam nebezpečnou, pokiaľ neviete dostatočne dobre čítať v ich správaní.

Čo sa týka desivých historiek neviem či sú priam desivé, ale boli veľakrát plné adrenalínu to hej (smiech). Aby som nepoškodila žiadne zariadenie, nebudem uvádzať ich konkrétne názvy, ale budem ich uvádzať len ako zahraničné alebo tunajšie.

Povedzme že najdesivejšie zážitky som mala 2. Prvý sa stal v zahraničnej Zoo, kde som sa dostala k foteniu medveďov. Po fotení som mala tú česť dať im šľahačku, mlieko a pár piškót, ktoré naprosto milovali. Delil nás len tenký drôt umiestnený asi 15cm nad zemou, ktorý bol pod elektrickým napätím a zvieratá ho rešpektovali. Keď som tak bola na dosah najväčšiemu medveďovi a hádzala mu piškóty, ozval sa ošetrovateľ s tým, aby som sa nebála že elektrika je vypnutá nech idem pokojne bližšie. Vtedy som zbledla a naozaj mi nebolo jedno keď sa predo mňa postavilo na zadné pomaly 3 metrové zviera a máchalo okolo seba labami. Každopádne sa nič nestalo a ja som si užila jeho kŕmenie do poslednej omrvinky :) Druhým zážitkom bolo keď ma pustili v tunajšej Zoo do výbehu k levom (boli to mláďatá) a ja som mala robiť prezentačné fotky do katalógu a na reklamné produkty. Fotilo sa našťastie pred otváracou dobou, takže nehrozilo aby boli zvieratá rušené návštevníkmi. Boli so mnou dvaja ošetrovatelia a po inštruktáži ohľadom môjho bezpečia som a pustila do fotenia. Musím povedať že dávať pozor na 3 zvieratá bolo náročné. No fotenie sa darilo do momentu, než ma levica nezdrapila za nohu. Upozorňujem že ani u jedného zvieraťa nešlo o agresiu či lov, šlo vyslovene o hru, no keď vám nohu zviera čeľusť ktorá môže drviť kosti nie je vám všetko jedno. Ošetrovatelia sa sústredili na mladú samicu, aby sme ju bezpečne odohnali a medzitým sa pripajdalo mini levíča, ktoré sa rozhodlo že foťák bude jeho a začalo mi ťahať popruh. Ošetrovatelia teda riešili samicu s malým a ja som celú dobu civela na samca. Až keď mi levica zovrela nohu silnejšie urobila som fatálnu chybu a síce že som sa samcovi otočila chrbtom. Ten to využil a nečakane mi skočil na chrbát a držal sa ma. Nebol ťažký ale mať na chrbte 150 kg tiež nebola sranda, zatiaľ levíča stále ťahalo šnúrku od foťáku a levica sa rozhodla že ju viac ako moje lýtko zaujíma moja topánka (tá to našťastie prežila). Čo čert nechcel pustili presne v tej chvíli do Zoo návštevníkov, ktorí si nás začali fotiť. Napriek tomu že ma lev na chrbte vyplašil, nedala som to najavo a tvárila sa že je to všetko pod kontrolou, aby nemala zoo problémy. Táto scénka by sa dala nazvať aj veľmi humornou, nakoľko lev sa svojou váhou na mne neudržal a začal kĺzať dole. Ako tak kĺzal, podchytil mi zubami zadok a doslova ma pohrýzol do zadku – ako každý chlap skrátka vie čo je najlepšie (smiech). Bola tam so mnou aj kamarátka fotografka, ktorej sa presne daný moment podarilo zachytiť! Záber sem však nepridám, aby nebol zneužitý a nepoškodil meno danej Zoo, nakoľko sa s podobnými vecami stretávam často čo je naozaj smutné :(

Mala som však aj jednu historku, na ktorú nikdy nezabudnem a tou bolo fotenie vĺčat v zahraničnej Zoo. Tam ma vzal ošetrovateľ priamo do výbehu, aby som nafotila vĺčatá do štvrťročného katalógu (čiernobiele fotky). Všetci dospeláci samozrejme zdrhli na opačnú stranu obrovkého výbehu a tak som mala fúru priestoru pre fotenie. Ošetrovateľ zatiaľ upratoval výbeh, ja som fotila drobcov a návštevníci si fotili mňa ako raritu (smiech). Asi po pol hodine fotenia som tak pomimo fotenia započula od návštevníkov veci typu Ježiš Mária a pane Bože a fúru zdesených vzdychov a híkania. Tak si vravím že ľudia kľud ja im neubližujem len ich zvečňujem na fotke, nemusíte to tak prežívať. Viac pozornosti som tomu nevenovala keďže som vedela že dospeláci sú vydesení dakde vzadu a vtedy prišiel ošetrovateľ ktorý zamrzol na mieste keď ma zbadal. Keď som naňho pozrela vedela som že niečo nebude v poriadku a veľmi neochotne a extrémne pomaly som sa otočila. Asi meter odo mňa sedel obrovský samec, vodca svorky a otec mláďat. Všetci tajili dych a ako naňho hľadím vravím mu neboj taťko nič im neurobím tá vec im neubližuje len ich fotí a ukázala som mu displej s fotkou. Uvedomujem si že to bolo infantilné jednanie, no to zviera bolo totálne uvoľnené a len na mňa hľadelo. Následne si pričuchlo k foťáku ktorý som mu ukázala a úplne pohodovo bez akéhokoľvek vzrušenia sedel ďalej. Chcela som nafotiť ešte pár záberov a aj keď to vyznie zvláštne niečo v jeho očiach mi povedalo že je tam len na stráži a všetko je v poriadku. Možno to niekomu príde nezodpovedné a plne to chápem, no neboli ste tam a nevideli to čo ja. Vlci ma fascinujú pre svoju úprimnosť a viem že bez varovania neublížia preto som nastražila uši a počúvala akékoľvek náznaky vrčania alebo jeho presunu. Otočila som sa mu chrbtom ľahla si na zem a fotila veselo ďalej. Okrem toho že si tento majestátny pán tvorstva znudene ľahol a sledoval ma sa nič iné nestalo a mňa veľmi potešilo že vlci nie sú psy a naozaj vedia uvažovať a zvažovať. Ako sa vraví, vlk sa nedíva vlk vidí a myslím že aj on pochopil že sa nič nedeje a ostal tam ako poistka pre vĺčatá a varovanie pre mňa. Následne som sa ozvala že vstávam, pomaly som vstala, on sa posadil a nechal ma v pokoji odísť von z výbehu. Inak by ma zaujímalo či by som niekde na nete našla fotky z tohto stretnutia, lebo viem že sme boli hviezdami pre haldu ľudí (smiech).

         

Ukážka z fotenia vĺčat v Zoo. Ako vidíte fotky nie sú nijak unikátne. Mali byť čierno biele, fotili sa vystrašené vĺčatá v tmavom lesnatom výbehu v lete priamo na obed, čo teda nie je sranda a niekedy aj keby som hociako chcela, nie je jednoducho možné vytvoriť dokonalo "vymaľovanú" fotku. Fotky sa však vzhľadom na okolnosti vydarili a na poslednej fotke je samotný vlk ako na mňa civel (akurát tu síce civel na ošetrovateľa ktorý práv evošiel do výbehu, no je to jediná vydarená a ostrá fotka - bol dosť blízko na to aby mi to zle ostrilo). Fotila som Tamronom 70-200 f2.8 a jeho som fotila na 70-tke, čo ukazuje ako bol blzko nakoľko mi nevošiel ani do záberu. Ak by chcel stačil by mu na mňa jeden skok ale z jeho pohľadu je aj na fotke vidieť že je uvolnený a ako som spomínala, doslova len dozoruje :)

 

Páni to sú zážitky! Neviem či by som to dala s takým kľudom ako ty! A čo historky z ako si to sama nazvala fotení „mimo plotu“?

Tu až toľko zážitkov nemám, no spomeniem aspoň jeden s tigrom zo súkromného chovu. Bol to doslova komický zážitok s tigrím mláďaťom, ktoré som súkromne fotila. Mláďa malo asi 4 mesiace, pobehovalo a hralo sa v zasneženom lesíku. Takéto spontánne fotenia mám najradšej, nerada zvieratá štylizujem a pod. Každopádne sa schovalo za strom kde na mňa začalo číhať. Vedela som že onedlho po mne vyštartuje a s majiteľmi som mala dohodu (na začiatku ma podobne ako v Zoo pekne oboznámili s postupmi pre moju aj zvieraciu bezpečnosť), že ak sa tak stane len sa postavím a nastavím mu nohu, on už je naučený na tento signál zastaviť. Malý vybehol spoza stromu, ja som sa postavila no neodhadla som jeho rýchlosť na snehu a vo chvíli keď skákal, som len zakryla telom techniku (mala som totiž objektív s požičovne a zľakla som sa že ak ho zničí nebudem ho mať za čo uhradiť) a otočila sa. Čo som však podcenila bola príroda. (smiech) On na mňa skočil a drgol ma rovno do stromu ktorý som mala za chrbtom! Od toho stromu som dala luxusnú hlavičku ako v nejakom Loony Toons animáku a spadla na zem. Našťastie sa technike nič nestalo, drobný otras mozgu som prežila a keby ste videli toho tigra ako pohodovo sedel na snehu a v očiach mal doslova smiech. Myslím že ak by sa mohol rehotať ako človek urobil by to a ešte by sa pri tom aj váľal po zemi! No a nepovedzte mi že zvieratá nevedia byť škodoradostné! (smiech)

Na prvej fotke je spomínaný číhajúci záber pred tým, ako som dala hlavičku do stromu - ďalšie dve fotky ukazujú proces fotenia s tigríkom.

 

Uf ty máš pomaly viac zážitkov z kontrolovaných fotení ako väčšina bežných fotografov z prírody. Veľa ľudí však teraz rieši povedzme zvieraciu morálku. Ako je to u teba? Nie je ti to proti srsti fotiť zvieratá v zajatí?

K tejto téme sa nerada vyjadrujem, pretože koľko ľudí toľko názorov a žiaľ sa stretávam s tým že v poslednej dobe ľudia neakceptuj iný názor ako svoj a ja nemám chuť hádať sa s nimi. Ale aby som to upresnila. Som extrémne proti tomu, aby sa zvieratá účelne odchytávali len pre umiestnenie v Zoo alebo ako atrakcia na fotenie! Toto je niečo čo neuznávam a nikdy uznávať nebudem! Avšak pokiaľ sa jedná o zviera pochádzajúce zo zoo, parku alebo iného zariadenia kde sa narodí ako niekoľká generácia odchovaná v zajatí, nemám proti takému foteniu nič (Samozrejme pozor nehovorím o kórejských Zoo kde dopujú zvieratá len pre to aby boli povoľné na fotenie! Hovorím o čo najviac možnom prirodzenom správaní sa, aké je vo výbehu možné dosiahnuť). Zviera ktoré sa narodí napríklad v zoo kde sa narodili jeho rodičia, prarodičia, pra-pra rodičia pra-pra-pra rodičia (a ďalších čo ja viem 10 generácii predkov žilo v zoo) nepatrí do prírody. Či sa to kadejakým pseudo ochrancom, „záchranárom“ a fanatikom páči alebo nie, toto zviera stratilo generačným žitím v zajatí časť svojich pudov a nebolo by schopné postarať sa o seba samé, pokiaľ by ho to niekto nenaučil (a aj v takom prípade je znovu vypustenie extrémne náročné – stačí si spomenúť na levicu Elzu manželov Adamsových). Ak by sa také zviera vypustilo neverím že by nevošlo do prvej dediny ktorú by našlo pretože by tam boli ľudia ktoré by poznalo. Ak by to urobila srnka alebo zebra nikto by to neriešil ale ak to urobí tiger, lev či vlk, stavte sa že ho okamžite zabijú pre vlastné bezpečie.

Pokiaľ sa teda takto chované zviera dostane k správnym chovateľom, ktorým na zvierati záleží, obetujú im doslova život nie je na tom podľa mňa nič zlé a dokonca to aj podporím. Veľakrát je to ďaleko lepšie ako život v Zoo, pretože tieto zvieratá majú sociálne interakcie so „svojim človekom“, chodia na prechádzky, majú pestrú stravu, veľakrát zažívajú výlety a pod. Avšak ak si niekto z Indie donesie tigríča len preto aby si pardon za výraz „honil ego“ na tom že aha som mačo mám šelmu, tak takých by som najradšej strieľala. Taktiež „milujem“ tých pseudo záchranárov typu „Našiel som vĺča v lese zastrelili mu matku tak som ho chúďatko vzal aby neumrelo hladom.“.... Lebo o vĺča sa nestará aj otec aj ďalší členovia svorky že nie? Pokiaľ nespravil daný človek genocídu celej svorky alebo sám vedome matku nezabil kvôli vĺčaťu a zisku z neho, neverím že by ho niekto len tak našiel v lese...

 

Prečo si od psej fotografie prešla k zvieratám všeobecne?

Ako som už spomínala naozaj dobrých psích fotografov je plný internet. Už nemám čo nové vymyslieť (minimálne mi aktuálne nič nenapadá) a keďže sa teraz uchytilo pomerne výrazné zasahovanie do fotky v postprocese (extrémne zmeny farieb ba dokonca celého pozadia), veľa ľudí chce práve takéto fotky. Je zvláštne že takéto úpravy sa „nevyžadujú“ ani neočakávajú pri zvieratách a možno práve preto mi je tento žáner milší. Jednak nie je nutné fotku tak extrémne prerábať a na druhú stranu je na zvierati krásna tá jeho prirodzenosť. Veľmi sa mi páči že zviera nie je možné štylizovať tak veľmi ako psy. Áno viem ho priviesť na miesto kde ho chcem fotiť a kde bude vyzerať čo najlepšie, no nedonútim ho sadnúť si a ostať tam, ono tam musí chcieť ísť samé. Zvieratá často vytvoria nečakané a neopakovateľné scény a tak je každé fotenie ako jedno veľké kinderko, kedy viete že dostanete hračku (v mojom prípade fotku), no neviete čo presne sa ukrýva vo vnútri ;)

 

Keď sme o tom už začali, čo si myslíš o postprocese, teda úprave fotografií? Myslíš že je to v dnešnej dobe naozaj nutné, alebo je to skôr vec vkusu?

Rozhodne je to vec vkusu ale aj doby. Veľa kvalitných fotografov nastavilo laťku v úpravách tak vysoko, že ich len málokto prekoná, alebo naopak vymyslí niečo nové. A tak sa dnes môžeme tešiť z množstva niekedy až fantazijných fotografií s krásnou atmosférou. Ale či sa stále jedná o fotku v klasickom zmysle slova je otázne a na posúdení každého jednotlivca. Na druhú stranu by sa tu dalo hovoriť o fotografickej evolúcii, takže na samotnej úprave v rámci miery nevidím nič zlé. Ja napríklad odmietam fotku prerábať na niečo nereálne (tým nemyslím celkovú zmenu pozadia napr za rozmazané ale že psa nafotím v lese a vložím ho napríklad na pláž). Osobne sa s každou fotkou veľmi dlho hrám ak ju chcem mať vyšperkovanú a nie som ochotná stráviť 4 dni nad 10 fotkami pre zákazníka, ktorý chce prerobiť každú druhú vec. Ak chcú ľudia takú fotku, rada ich odkážem k iným fotografom v rámci Slovenska, ale aj do Čiech (podľa náročnosti toho čo chcú). Čo ma však zaujalo je fakt, že v poslednej dobe sa mi hlási stále viac ľudí, ktorí by chceli prirodzené fotky svojich psov s minimálnymi zásahmi. Je možné že doba „klasickej“ fotografie sa ešte vráti po tom ako bude každý druhý fotograf robiť podobnú úpravu a možno opäť aj ja začnem fotiť denne mraky psích fotografií tak, ako kedysi. (smiech)

   

Uvádza malú ukážku. Moja najmilšia fotka tigra má na sebe len veľmi málo úprav. Zmenila som kontrast, sýtosť farieb, pridala svetlo do centra a vinetáciu na okraje (= tmavšie okraje). Toto všetko s odretušovaním rušivých konárikov na snehu sú minimálne zásahy a predsa vie fotka krásne vtiahnuť diváka do obrazu. Fotku vpravo mám najradšej spomedzi všetkých fotiek svojej Tary, nakoľko som sa rozhodla vytvoriť si svoju vysnenú fotku s vysokou hĺbkou pozadia. Vľavo vidíte na akom mieste bola fotka reálne nafotená. Je bez akýchkoľvek úprav, tak ako som ju odfotila (fotila som sama bez asistencie). Fotka v pravo je výsekom z originálu, no ako vidíte na pozadí a popredí, jedná sa o vskutku obrovský zásah do fotky s cieľom prerobenia celého obrazu. Toto prerobenie mi trvalo asi 4 dni kým som bola úplne spokojná a preto tieto úpravy moc nemám rada - trvá to pridlho.

 

Koľko fotiek pri bežnom fotení nafotíš a koľko ich vyhodíš? Všetky čo ti ostanú dávaš na internet?

Uf to záleží na type fotenia. Pri psoch je to väčšinou 200 – 600 fotiek (po triedení ostane cca do 150 fotiek) podľa toho, čo sa fotí. Na rôznych akciách (agility, výstavy a pod.) to býva od tých 600 do cca 1500 fotiek (po triedení ostane cca do 400 fotiek). Ak fotím zvieratá na workshopoch alebo v súkromných chovoch, bývajú veľakrát zaplnené aj 3 karty, čo je niekedy aj 4000 fotiek (tu si ich nechávam zámerne po vytriedení viac, nakoľko ich nenafotím hocikedy a neviem kedy sa mi na čo zídu, takže 2000 fotiek nebýva u mňa nič výnimočné). Pri takomto množstve mi ale veľakrát trvá aj mesiac než sa k fotkám opäť vrátim a mám chuť triediť ich a prezerať. A aký je výsledok? Z každého fotenia ide na internet asi 1-2 fotky (smiech).

 

Spomínala si množstvo skvelých fotografov, máš nejaké vzory na Slovensku alebo v zahraničí? Čím ťa ich tvorba oslovila?

Najväčšie vzory (mám vlastne len 5) prichádzali v celom priebehu toho, ako som s fotkou začínala. Prvé fotky bielych vlkov ktoré ma naštartovali k záujmu o fotku pochádzajú z tvorby Jima Brandenburga (fotil ich v roku 1988), ktorý na Elesmire Island fotil azda ako prvý arktické vlky. Po niekoľkých rokoch prišiel Peter Slavík (cca rok 2010) s úžasnými vlčími fotkami, kde som však zistila že podobne ako od svetového vlčieho fotografa Monty Sloana sú zo súkromných chovov, kde ich cvičia na film. Následne keď som sa začala zaujímať o wildlife stal s amojou alfou a omegou český fotograf Rostislav Stach (2015) a jeho kniha Fotolovy. Samozrejme doba pokročila a ja som si až do predminulého roku (2018) myselal že to nikto len tak ľahko neprekoná a že som už videla kadečo. Avšak vtedy prišiel ON! Vincent Munier a jeho neskutošné až snové fotky arktických vlkov, ktorým som plne podľahla. Nezvyknem si kupovať fotoknihy takýchto autorov ale jeho si rozhodne na jedny Vianoce doprajem ak mi to rozpočet dovolí. (smiech)

Mám aj viacero menších vzorov, tak ich rozpíšem, aby si čitatelia prípadne mohli každého dohľadať a pozrieť si ich tvorbu a obdivovať úžasné fotografie! Každéhoz nich nájdete aj v odkazoch na mojom webe, aby ste mali jednoduchšie hľadanie ;)

Zo zahraničných wildlife fotografov to je super fotograf a špecialista Lucas Burrard (Afrika), Steve Perry / Backcountry Gallery, Javier Aznar (Španielsko), Emmanuel Rondeau (Francúzsko), Vincent Munier (Francúzsko - milujem jeho arktické fotky vlkov ktoré nemajú konkurenciu!) a na záver moji najobľúbenejší manželia Dutcherovi ktorí vytvorili úžasný projekt návratu vlka do Sawtoothských hôr!

Z tých „našich“ wildliferov to sú: Petr Bambousek (CZ), Rostislav Stach (CZ), bratia Mrocekovci (SK), Petr Slavík (CZ), Paweł Wróblewski (PL), Miroslav Chytil (CZ), Jiří Míchal (CZ), Ondřej Prosický (CZ).

Zo zahraničných fotografov psov a domácich zvierat to sú: Tanja Brandt (Nemecko), Nuelle Flipse (Holandsko), Claudio Piccoli (Taliansko), Stefano Calderan (Taliansko), Anne Geier (Rakúsko).

Mám aj pár "našich" psích fotografov: Ve Shandor Photography (SK), Aneta Jungerová (CZ), Ondrej Uhlíř (CZ – najnovšie sa venuje aj wild), Jana Pechlátová (CZ – zvieracie fantasy), Alicja Zmyslowska (PL).

Na záver spomeniem ešte jednu pani ktorej tvorba je veľmi zaujímavé a pekná. Neviem kam presne ju zaradiť, pretože prevažne fotí zvieratá v súkromných chovoch ako ja (boli sme aj na rovnakých foteniach), no fotila aj pár wildlife - Ina Schieferdecker známejšia na nete pod menom Ina Wolfis Blickwinkel (Nemecko)

 

Máš nejakú svoju obľúbenú fotografiu ktorou sa rada prezentuješ?

Mojou najobľúbenejšou fotografiou je zakrádajúce sa tigrie mláďa - áno presne to škodoradostné, ktoré ma odpinklo do stromu (smiech). Je to fotka na ktorej nie je veľa úprav a na ktorú som moc hrdá. Okrem toho som skúsila túto fotku prefotiť aj s 2 ročnou tigricou a tá sa tiež celkom yvdarila, ale malý tigrík má predsa len väčšiu atmosféru. Mojou druhou obľúbenou fotkou je podobne sa zakrádajúca líška. Obe tieto zvieratá išli priamo na mňa a na fotografiách ma fascinuje ich uprený pohľad, ktorým vás prišpendlia na miesto :)

  

 

Spomínala si že sa zúčastňuješ rôznych wildlife súťaží, no sama svoju tvorbu „wild“ nenazývaš. Neprotirečí si vkladanie „newild“ fotografií do takýchto súťaží?

Ako som na začiatku vravela, nikdy by som takúto fotku neoznačila slovom wildlife. Už sa mi neraz stalo že po uverejnení pozitívneho výsledku z nejakej súťaže sa na mňa osopilo pár fotografov, že čo si o sebe myslím takto klamať a podvádzať v súťaži a ešte sa z toho tešiť (to že trištvrtina z nich urobila to isté je samozrejme v poriadku že?). Faktom je, že pokiaľ je možné vložiť fotku do kategórie Animals a nie je tam definované wildlife alebo v podmienkach nie je uvedené že to nesmú byť zvieratá zo zajatia či Zoo, bez váhania tam fotku vložím. Ak sa však chcem veľmi zúčastniť nejakej súťaže s fotkou napríklad sibírskeho tigra - čo by mi nikto neuveril že som to odfotila v Rusku – jednoducho napíšem organizátorom mail s dotazom, či je možné uverejniť fotku zvieraťa v zajatí do wildlife sekcie, nakoľko väčšinou tam iná sekcia pre kategóriu zvierat nebýva. Zatiaľ sa mi nestalo že by mi to odmietli vložiť fotku takéhoto zvieraťa do sekcie wildlife. Niekedy požadujú o napísanie informácie že sa jedná o zviera chované v zajatí a vtedy to vždy uvediem. Ak to nepožadujú jednoducho fotku vložím. Ale každú jednu fotografiu vo wildlife sekcii môžem doložiť mailovou komunikáciou a povolením na prihlásenie.

       

 

Na tvojom webe som si všimla že máš za sebou svoju prvú autorskú výstavu. Povedz nám o nej niečo. Čo ťa k tomu viedlo a prečo práve tiger keď miluješ vlky?

Áno, v roku 2019 sa konala v košickej kaviarni Kávy Sveta moja prvá autorská výstava fotografií. Výstava nesie názov „AMBA“, ktorého pôvod nájdeme v jazyku kmeňa Udege z oblasti juhovýchodného Ruska a je označením pre Sibírskeho tigra. Zachytávala sériu 25 fotografií tigrov, ktoré boli vytvorené v štylizovaných podmienkach - nejedná sa teda o wildlife snímky. Cieľom výstavy nebolo prezentovať chov šeliem v zajatí, ale ukázať ich život, zvyky a správanie sa bežnej verejnosti, ktorá má možnosť vidieť podobné zábery iba v dokumentárnych filmoch. Ľudia si neuvedomujú čo mali, až kým to nestratia. Preto som im chcem umožniť nahliadnuť do života takmer vyhubeného tigra Usurijského / Sibírskeho a ukázať im krásu týchto šeliem svojimi očami. To je aj dôvod, prečo som sa do danej výstavy pustila. V roku 2019 som po zhliadnutí niekoľkých veľmi nepríjemných videí od ochrancov intenzívne podporovala záchranu tigrov na Sumatre a obetavých rangerov, ktorí dennodenne prechádzajú pralesmi, aby ho vyčistili od pytliackych slučiek a pascí. A prečo nie vlci? Asi preto že hoc je vlk krásne zvera, mám väčšinou len jeho portréty zo Zoo a nemala som šancu sledovať aj iné jeho správanie mimo výbehu. Samozrejme mám aj fotografie vlkov mojich priateľov, no tiger bol predsa len pálčivejšia téma. Ale na podobné ohlasy som začiatkom roka robila aspoň kalendár s vlkmi, kde boli fotky ako vlkov z CZ a SK zoo, tak ak od mojich priateľov.

[7]amba01.jpg amba02.jpg amba03.jpg Amba_instalacia.jpg Amba_plagat.jpg amba_text.jpg Amba_tlac2.jpg

 

Okrem toho spolupracuješ s viacerými inštitúciami, živí ťa fotografia, alebo je to skôr len hobby? Chystáš sa vydať aj vlastnú fotografickú publikáciu?

To že spolupracujem s časopismi a vydavateľstvami je pre mňa veľkou poctou, avšak veľa peňazí to neprináša. Nakoľko mám iné zamestnanie (grafik), nie je pre mňa príjem z fotenia tak dôležitý a jedná sa teda v túto chvíľu len o hobby. Musím však každého varovať že je to pomerne drahé hobby, ktoré pokiaľ nepremeníte na firmu, viac peňazí zožerie ako vyprodukuje. Už len financie do techniky sú pomerne vysoké a úprimne doposiaľ sa mi nevrátili a myslím že pri mojej povahe ani nevrátia (smiech). Aktuálne pracujem na publikácii o fotení pre začiatočníkov, ktorá má byť v podobe skrípt pre mojich „žiakov“ na kurzoch, nakoľko si viacerí chcú všetko zapisovať tak som sa rozhodla celé kurzy „prerobiť“ aj do tlačenej podoby. Aby som bola ekologická, podklady im budú zasielané na mail vo formáte pdf, aby sme šetrili prírodu a stromy. Jeden výtlačok samozrejme bude pre ilustráciu a vysvetlenie kde čo nájdu a ak ho niekto silou mocou bude chcieť v tlačenej podobe, bude mať možnosť zakúpiť si ju za cenu tlače :) Aj keď som dostala ponuku od jedného vydavateľstva na rozšírenie textov a vydanie publikácie ako oficiálnej knihy, neviem či si na takýto krok trúfam. Ale vzhľadom na tohoročnú situáciu s Covidom som mala dostatok času na jej rozšírenie a kto vie či z toho niečo bude – to sa nechajte prekvapiť ;)

 

Sama vedieš fotografické workshopy a kurzy. Prečo si sa pre to rozhodla a aké sú ohlasy? Aký je rozdiel medzi workshopom a kurzom? Odporúčaš ľuďom aj konkrétnu techniku?

Nebolo to ani tak moje rozhodnutie ako žiadosť priateľov a známych, ktorí chceli poradiť a pomôcť pri tvorbe lepších fotiek. Tak vznikla myšlienka na kurzy pre začiatočníkov. Vlastne vediem 3 typy povedzme výučby. Buď je to súkromný kurz fotenia kam sa mi ľudia hlásia ak sa chcú niečo konkrétne naučiť a chcú mať čas len pre seba. Ak nepotrebujú všetky základy ale len rady, typy a triky napr. pre fotenie pohybu či portrétu, po prípade ak práve kúpili zrkadlovku a nevedia o nej vôbec nič. Tam ich učím základné nastavenia, ktorým voličom si čo nastavia, aký to dá výsledok a prečo to nastavujeme práve tak a nie inak. Ukazujem im všetko na príkladoch, veľakrát vymením svoj „lepší“ foťák za ich (ešte sa mi nestalo aby mi na kurz niekto doniesol profesionálnu zrkadlovku) a vždy danú scénu cvaknem tak, aby videli rozdiel a pochopili že nejde o techniku ktorú držia v ruke ale o človeka ktorý ju obsluhuje a skúsenosti. Rada ich učím ako v zdanlivo nezaujímavom prostredí urobiť dobrú fotku len zmenou uhlu – tu sa so mnou veľakrát a radi hádajú na tom, že mám lepšiu techniku a tak väčšinou vytiahnem mobil a urobím im takmer identickú fotku obyčajným mobilom s clonou f2.8 a zrazu zistia že aha ono to fakt ide! (smiech)

Po súkromných kurzoch robím skupinové kurzy pre začiatočníkov, ktoré sú vo svoje podstate rovnaké ako tie súkromné, s rozdielom že je tu viacero ľudí, ktorí môžu aj medzi sebou navzájom vidieť zmeny od prvých fotiek po tie záverečné. Niekedy je lepšie zúčastniť sa skupinového ktorý je pre mňa síce náročnejší (preto býva väčšinou pre max. 5-6 ľudí), no účastníkom dá vzájomné pozorovanie a otázky každého jednotlivca ďaleko viac ako taký súkromný kurz.

Do tretice vediem workshopy, ktoré sú aktuálne zamerané na fotenie dravcov a sov. Rozdiel medzi kurzom a workshopom je ten, že na kurzoch vyslovene učím ako fotiť. Workshopy sú od začiatočníkov po profesionálov, ktorí si chcú svoje portfólio obohatiť o zaujímavé fotky. Samozrejme ak ktokoľvek potrebuje poradiť, rada mu aj na workshopoch ukážem čo a ako, aby urobil čo najlepšiu fotku. Tento trend som pochytila z Čiech, kde sa na podobných workshopoch zúčastňujem. Nakoľko je u nás chov iných druhov zvierat sporný, venujem sa aktuálne len foteniu dravých vtákov a sov, v spolupráci s našim košickým sokoliarskym klubom Horus Košice. Že majú workshopy úspech dokladajú pozitívne ohlasy uchádzačov a úspešné účasti v svetových fotosúťažiach :)

Čo sa techniky týka, veľakrát sa ma na ňu uchádzači pýtajú a ja viac menej nemám problém poradiť im so správnym výberom. Plnohodnotne dokážem poradiť predovšetkým v značke Nikon, nakoľko tú používam, no v prípade záujmu o Canon, kontaktujem kamaráta Canonistu, ktorý mi vždy rád poradí s výberom vhodnej techniky. Ak sa jedná o úplne inú značku mimo mojej sféry (Olympus, Sony a pod.) opýtam sa českých fotografov, alebo si večer sadnem za net a hľadám najvhodnejšiu variantu pre daného fotografa.

[7]dravce04.jpg dravce09.jpg dravce02.jpg dravce2_3.jpg dravce3_14.jpg dravce3_11.jpg dravce3_13.jpg

 

Čo o tvojom koníčku hovorí rodina? Podporuje ťa, alebo si myslí že len vyhadzuješ peniaze?

Rodina ma plne podporuje. Niekedy si spolu ponadávame na drahú techniku a na to že sa mi z toho veľa nevráti, ale vždy stojí pri mne. Tešia sa z mojich úspechov a ženú ma vpred. Veľakrát mi aj pomôžu keď potrebujem alebo chcem vymeniť techniku za niečo nové, lepšie. Nebýva to veľakrát ľahké hlavne po finančnej stránke, no zatiaľ sme to vždy zvládli a ja im za ich veľkú pomoc v plnení mojich snov musím poďakovať, pretože bez nich by sa mi veľa vecí nepodarilo :)

 

Prešla si si psami, zvieratami v chovoch, v zoo a posledné 2 roky začínaš s wildlife. Čo ťa k tomu viedlo že práve wildlife? Potrebuješ sa na takéto fotenie aj dlhodobo pripravovať, alebo len ráno vstaneš a povieš si že teraz idem fotiť srnky?

Keďže som v tejto téme nováčikom neodvažujem sa ju zatiaľ veľmi rozvádzať a konkretizovať. Viedlo ma k tomu to čo som už spomínala vyššie, že psích fotografov je do bludu (o extrémnych úpravách fotografií ani nehovorím) a toto odvetvie mi už nič dať nedokáže. Preto hľadám niečo čo by bolo vždy plné prekvapení a očakávania. Dalo by sa povedať že je to istý druh adrenalínu. Niekedy brúzdam a striehnem celé hodiny v lese a nestane sa okrem občasného zašuchotania v kroví nič. Inokedy ešte len idem na konkrétne miesto a pri ceste zbadám úžasné stádo laní, či srnca, dupnem na brzdu a hop fotka je na svete. Minule som tak šla na svoje miestečko a zrazu rodinka diviakov prechádzala rovno predo mnou cez cestu. Doposiaľ som diviaka nevidela nikdy a zrazu takáto nádhera až som zabudla fotiť za čo som si potom poriadne nadávala. (smiech) Páči sa mi že to je o veľkom šťastí a veľakrát zhovievavosti „ducha lesa“ či mi umožní urobiť si peknú fotku.

Čo sa príprav týka určite potrebujete poznať svoje okolie a miesta kde sa zver združuje. Mne sa to podarilo až teraz vďaka priateľom psíčkarom, ktorí mi ukázali skvelé miesta plné zvery, kde s ešte nestalo že by som niečo „neulovila“. Ale je tiež pravda že na to musí mať človek (okrem techniky samozrejme) aj náladu. Veľakrát sa večer rozhodnem že nikam nejdem a o 4 ráno som hore s tým že musím ísť fotiť, tak sa oblečiem do maskovacieho a vydám sa na „lov“ aj s mojou kóliou Tarou, ktorá mi je (napriek všeobecnej mienke o psoch na fotolove) neoceniteľným pomocníkom pri hľadaní zvery – vždy vie ďaleko skôr ako ja, kde sa čo nachádza.

 

Na záver nám ešte povedz či máš nejaký svoj fotosen, niečo čo by si chcela fotiť celým srdcom, alebo či plánuješ nejaký špeciálny projekt.

Uf tých fotosnov je veľa a žiaľ nie práve najlacnejších. Určite by som chcela ísť do Yellowstonu fotiť vlky, do Afriky fotiť psy hyenové, geparda, šakaly a levy; ale láka ma aj podvodná fotografia, ktorú by som si veľmi rada aspoň raz skúsila. Okrem toho aktuálne intenzívne pracujem na nafotení vlkov u nás a v Nemecku pomocou špeciálne upravenej fotopasce. Toto úsilie mi však toho roku prekazil Covid, no aspoň mám dostatok času všetko doladiť a vyšperkovať s pomocou zahraničných fotografov ;)

 

Ďakujeme za rozhovor skvelej fotografke, Mgr. Lucii Drietomskej (TaraWillow Photography) a prajeme jej dobré svetlo a tichý krok pri wildlife "love"!